Fota Jaŭhiena Jerčaka, tut.by.
Fota Jaŭhiena Jerčaka, tut.by.
Fota Jaŭhiena Jerčaka, tut.by.
Fota Jaŭhiena Jerčaka, tut.by.
Fota Jaŭhiena Jerčaka, tut.by.
Toje, čaho tak doŭha čakali, što visieła ŭ pavietry i zapabiehčy čamu ŭžo navat śpiašałasia achoŭnaja krytyka, adbyłosia! Narešcie — na dramatyčnaj scenie ŭ Biełarusi pabačyła śviatło rampy vialikaja paema Adama Mickieviča «Dziady».
Hetaj padziei biełaruski teatar i biełaruskaja kultura ŭvohule čakali ŭsie apošnija hady, ad momantu, jak kraina stała suverennaj.Pa-pieršaje, my narešcie praśviatleli i zrazumieli, što «Dziady», jak i ŭsia tvorčaść Mickieviča, — hetaksama, jak i palakaŭ, litoŭcaŭ, taksama naša, biełaruskaja spadčyna. Pa-druhoje, idei Mickieviča i asabliva Hustaŭ-Konrad — centralny persanaž «Dziadoŭ» — vielmi aktualnyja dla sučasnaj Biełarusi. Pa-treciaje, paetyka jahonych tvoraŭ vynikaje ź biełaruskich uśviedamleńniaŭ, zvyčajaŭ, vieravańniaŭ, što daje padstavy dla pošukaŭ u metafaryčnym, vobraznym teatry. Urešcie — repertuarny razvarot biełaruskaj sceny vyjaŭlaje siońnia svaju vyčarpanaść: praktyčna ŭsia nacyjanalnaja klasyčnaja dramaturhičnaja spadčyna apošnimi dziesiacihodździami pastaŭlenaja i cikava interpretavanaja, sučasnaj aktualnaj ułasna biełaruskaj dramaturhii niama, zabaŭlalny teatar nia vielmi ŭžo i zabaŭlaje hledača, a ŭ surjoznych aktoraŭ vyklikaje navat razdražnionaść i adčaj.
Pakul biełaruskija režysery čakali niejkaj svajoj parY dla pastanoŭki Mickieviča, ichnyja aktory niekalki miesiacaŭ štodnia ź litoŭskaj zornaj pastanovačnaj hrupaj repietavali toje, pra što maryli.Z ryzykaj i tvorčaj samaaddanaściu jarkija, pieravažna maładyja, aktory kinulisia-rynulisia ŭ ambitny pryvatny prajekt pradusara Andreja Čornaha, jakim jon adnačasna zajaŭlaje pra stvareńnie ŭ Miensku novaha teatru — «Teatar Č».
Voś tyja pryčyny, jakija vyklikali niebyvały dla Miensku ažyjataž vakoł spektaklu. Na dvuch pieršych premjernych pakazach u Pałacy prafsajuzaŭ zala da adkazu była zapoŭnienaja nacyjanalnaj «śmiatankaj» — piśmieńniki, aktory, mastaki, muzyki, navukoŭcy, ci nia ŭsie hałoŭnyja režysery mienskich teatraŭ.Badaj, z užo istotna addalenych ad nas u časie znakamitych pastanovak «Tutejšych» Mikałajem Pinihinym i «Znaka biady» Valerjem Maślukom takoha ažyjatažu ŭ Miensku ja nia bačyŭ.
Zrešty, i ŭ sensavaj, i ŭ estetyčnaj płaščynach spektakl «Dziady. Vialikaja impravizacyja» maje dobry plon. Najskładaniejšy paetyčny, kampazycyjna «rvany» tvor Mickieviča vielmi składany dla sceničnaha ŭvasableńnia.Jak mnie padajecca, adzinym pravilnym varyjantam na šlachu jaho da sceny moža być nia prosta sceničnaja impravizacyja, ale napisańnie sceničnaj versii jaje, kali chočacie, pjesy, naturalna, tolki słovami samoha paeta. Mienavita takim šlacham i pajšła režyser-pastanoŭščyk Ramunie Kudzmanajcie, impravizujučy ŭžo ŭ miežach pjesy. Insceniroŭščyk Maksim Klimkovič vielmi dakładna vybudoŭvaje siužetnuju liniju, idučy ad padziei da padziei, źviazanych z čałaviečym, hramadzianskim staleńniem asoby, stanaŭleńniem paeta, intelihienta, jaki choča ŭziać na siabie adkaznaść za duchoŭnaje adradžeńnie nacyi, jaki adčuvaje nakanavanaść jamu hetaj najvyšejšaj, až na roŭni z boskaj, misii. Tamu dakładna vyznačanyja i miescy dziejańnia — viaskovyja mohiłki, dom ksiandza, bazyljanskaja viaźnica ŭ Vilni. Hetym ziamnym šlacham projdzie Hustaŭ-Konrad.
Usio ŭ spektakli skancentravana vakoł centralnaha persanaža, jakoha, zdajecca, na apošnim aktorskim rehistry, na miažy svaich aktorskich mahčymaściaŭ (a jany ŭ jaho vialikija), na miažy svaich hramadzianskich pierakanańniaŭ vykonvaje Raman Padalaka.Aktor emacyjny, temperamentny, plastyčny i intelektualny, stvaraje sapraŭdny i, darečy, unikalny dla biełaruskaj sceny, ramantyčny vobraz. Krytyčny razbor hetaj roli jašče napieradzie, a pakul, pavodle pieršych, imhniennych uražańniaŭ, chaču skazać, što dla jašče maładoha aktora vobraz Hustava-Konrada kali nia lepšaja za jahonaje dziesiacihodździe na scenie, dyk prynamsi kulminacyjnaja, ad jakoj, chočacca spadziavacca, pačniecca adlik novych rolaŭ. Tym bolej, što repertuarnyja abiacańni mastackaha kiraŭnika Kupałaŭskaha teatru, dzie słužyć aktor Padalaka, taksama ambitnyja.
Vyrazny ramantyčny vobraz Maryli stvaryła i aktorka Teatru imia Maksima Horkaha Julija Kaduškievič.I znoŭ ža — vidavočnaja jakasnaja pieravaha hetaj pracy maładoj aktorki nad tymi rolami, jakija jana vykonvaje na svajoj rodnaj scenie. Pryčyna palahaje ŭ repertuary i režysury, jakija nie dajuć raskrycca talentam.
Uvohule biełaruska-litoŭski spektakl «Dziady» vyznačajecca pieradusim aktorskimi pracami, mienavita jany danosiać aktualny dla sučasnaj Biełarusi źmiest. Hłybinia pieražyvańniaŭ i acenak takija, što, zdajecca, Mickievič napisaŭ svaju paemu pra nas siońniašnich, pra pakuty ludziej, jakija žyvuć u zmročnym śviecie akupavanaj i niedemakratyčnaj krainy, dzie palujuć za inšadumstvam i kidajuć za jaho maładych i adukavanych ludziej u viaźnicy.Dramatyčna, z bolem i chvalavańniem, z sučasnym napaŭnieńniem tekstu Mickieviča praviali scenu ŭ Bazylijanskim klaštary ŭ Vilni, pieratvoranym u dziaržaŭnuju viaźnicu, aktory Raman Padalaka, Andrej Saŭčanka, Dźmitry Tumas, Hienadź Haranski. U hetym sensie siońniašni biełaruski spektakl mnie nahadaŭ teatar Bałtyjskich krainaŭ 1980-ch — 1990-ch hadoŭ ź jahonaj nacyjanalna-publicystyčnaj zavostranaściu. Što ž, tam teatar užo cikavicca inšymi prablemami. My jašče pieražyvajem peryjad zmahańnia za nacyjanalnaje i demakratyčnaje vyzvaleńnie...
Druhaja płaščyna ŭ spektakli — boskaje, kaśmičnaje, suśvietnaje, hlabalnaje, ź jakim budzie vieści dramatyčny dyjaloh samotny ramantyčny hieroj i što budzie raździrać jahonuju dušu — raźvivajecca siarod ćmiana vyśvietlenych, razmytych chryścijanskich abrazoŭ i lusterak-majatnikaŭ, raźviešanych nad podyjumam sceny mastakom Maryjusam Jacoŭskisam.Ziamnyja i nieziamnyja dyjalohi z prodkami i Boham, i z samimi saboj paviaduć hieroi ŭ atmasfery niaspynnaj muzyki, takoj ža niaspynnaj u svaim dramatyźmie, jak i samo žyćcio. Muzyku suśvietu i dušy, harmonii i dysharmonii, jak zaŭsiody, talenavita napisaŭ i dla mienskaha spektaklu adzin z najbujniejšych sučasnych litoŭskich kampazytaraŭ Faŭstas Łacienas. U hetym sceničnym śviecie asabliva vostra hučać dramatyčnyja dyjalohi Konrada Ramana Padalaki.
Adnak, pakul jašče zastajucca pastanovačna słaba vyrašanymi sceny narodnaha abradu na Dziady. Niahledziačy na asobnyja pastanovačnyja cikavostki, matyŭ pamiaci pra prodkaŭ jak maralnaha apiryšča hieroja, nacyi pakul u spektakli hučyć pryhłušana.Vyhladaje, što sceny narodnaha abradu na Dziady patrabujuć bolš maštabnaha vyrašeńnia, z vykarystańniem składanych pastanovačnych srodkaŭ, na jakija, mahčyma, pryvatnaja inicyjatyva nia mieła srodkaŭ. Sceny vykliku duchaŭ adarvanyja ad asnoŭnaj ahresiŭnaj siužetnaj linii, niaŭciamna (spadziajusia, pakul što) upisvajecca ŭ ich i vychodzić ź ich Hustaŭ. Uvohule hrupavyja narodnyja sceny i sceny fantasmaharyčnyja zastajucca nia vielmi arhaničnymi, tamu ciažka zrazumieć ich metafaryčny sens.
Takim čynam, spektakl «Dziady. Vialikaja impravizacyja» «Teatru Č» pieradusim pra Hustava-Konrada i mieniej za ŭsio pra dziadoŭ. Tym nia mieniej Mickievič pračytany pa-biełarusku. Narešcie, chaj i z dapamohaj litoŭskich pastanoŭščykaŭ, my majem našych, biełaruskich «Dziadoŭ». I jašče — anšlah dakazaŭ, što publika patrabuje nia tolki «Rasiejskich vadevilaŭ», ale i surjoznaha nacyjanalnaha teatru.