Mała chto viedaje, što sapraŭdnaje proźvišča hetaj kultavaj śpiavački, jakaja ŭ savieckija časy na roŭnych zmahałasia za pieršynstvo z Puhačovaj, nie Rataru.
Jak Sofja Rotar jana fihuruje ŭ tytrach ukrainskaha filma «Čiervona ruta», dzie zdymałasia razam z kampazitaram Uładzimiram Ivasiukom i śpievakom Vasilom Zinkievičam.
Dadać da proźvišča «małdaŭski» kančatak śpiavačcy, narodžanaj u Čarnavieckaj vobłaści Ukrainy, na terytoryi kolišniaj Rumynii, paraiła Edyta Pjecha.Apošniaja, polka, što niejki čas žyła ŭ Francyi, na ŭłasnym dośviedzie viedała, što nievialikaja dola «ekzotyki» dapamoža karjery.
Pačała Rataru svoj tvorčy šlach u 1962 hodzie (kali nie ličyć śpievaŭ u carkoŭnym chory ŭ dziacinstvie), u 1964 jana ŭžo vystupała ŭ Kramloŭskim pałacy źjezdaŭ, zapisvała pieśni na movach mnohich narodaŭ SSSR i krainaŭ Narodnaj Demakratyi. Pry hetym
Rataru nie rabiłasia internacyjanalnaj (čytaj — rasiejskaj) śpiavačkaj, zastavałasia ŭkrainkaj. Jak «vydatnaja ŭkrainskaja śpiavačka» jana jašče za savieckim časam vypuskała albomy ŭ FRH i Kanadzie.
Muzyčnyja śpiecyjalisty kažuć, što
Rataru ŭzbahaciła savieckuju estradnuju pieśniu svaim firmovym pryjomam — spałučeńniem akademičnaha vakała (kantralta) i rečytatyvu.Śpiavačka sprabavała siabie ŭ roznych žanrach — ad
Hałoŭnaj supiernicaj Rataru va ŭjaŭleńni savieckich fanataŭ była Ała Puhačova. Sprečki, chto ź ich lepšy, byli takija ž haračyja, jak paźniejšyja vyśviatleńni, chto kruciejšy — Švarcenehier ci Remba.